Renáta Deáková o preklade, o textoch Pétera Esterházyho a o tom, čo spája Maďarov a Slovákov:

“Konečne zase prekladám Pétera Esterházyho. Neviem, či by bol rád aj on, že jeho text znova niekto prepisuje do iného jazyka. Ale čo už v podobných prípadoch spisovateľ môže (vravieval), nezmôže nič, a tak sa radšej tvári, že sa teší. O tom, že má obavy, nehovorí. Zasa vznikne kniha, na ktorej bude jeho meno, a z ktorej nebude rozumieť ani slovka.

Úbohý prekladateľ pochybuje nechaný napospas svojmu vlastnému čítaniu, otázkam, omylom a napísaným slovám.

„O čom to vlastne hovorím? Nechám sa unášať slovami. Istá moja Tante — takzvané veľké rodiny netvoria otcovia a matky, ale kúzelné tety, strýkovia, vzdialení bratranci, sesternice, istá taká okúzľujúca Tante vravievala: Nečítam knihy, ktoré sa dajú zhrnúť do jednej vety.“ Ja by som zas nechcela také knihy prekladať.

Výber zo statí, článkov, prejavov, doslovov, predslovov a iných textov, čo vyšli v zbierke Az olvasó országa (2018), taký nie je. Vyjde v slovenčine ešte tento rok. Možno bude kľúčom k pochopeniu iných autorových textov. Možno ho len pripomenú ako osobnosť mysliacu v slovách, slovami v literatúre.

„Jazyk krásnej literatúry neusiluje nutne o pochopenie, o racionálne chápanie. Jazyk literatúry nie je jazykom dialógu rozumných ľudí. Jazyk sa neusiluje o pochopenie, ale o tvorbu.

Tvorba je temná, hmlistá záležitosť, z ničoho urobiť niečo nie je samozrejmé. Hoci, dúfajme, hlboko ľudské. Jazyk literatúry teda chce tvoriť, vytvoriť, stvoriť stavbu zo slov. Všetka jeho pozornosť sa sústreďuje na túto stavbu (spisovateľ je samozrejme všetko, objednávateľ, správca, stavbár, ale aj brúsič a murár, dokonca aj jemne moletná, no stále ešte zvodná pani správcová), musí dbať na proporcie stavby, a samozrejme aj na praktické veci, aby napríklad kúpeľňa nebola v kuchyni, a aby sa elektrické vedenie nekrížilo s vodovodným, skrátka musí udržiavať poriadok; hoci je pravda, že čo je poriadok určuje sám.“

Niekedy možno máme pocit, že maďarská, či ešte lepšie uhorská šľachta, intelektuálna aj feudálna, je súčasťou aj nášho kultúrneho kráľovstva. Alebo sme jeho súčasťou my. Nazdávame sa, že si lepšie  budeme rozumieť, keď si prečítame postrehy našich ostro mysliacich, historicky aj kultúrne blízkych príbuzných. 

Spája nás čo-to minulé aj súčasné. Uhorsko, socializmus, tajní, prevraty, papalášizmus, korupcia, populizmus a všeličo iné.”

Celý text si môžete prečítať na stránke Českého centra v Budapešti.