Diána Marosz píše o dvojjazyčných deťoch v denníku SME:

“Benőke a Hanga. Úplne obyčajné deti. Od ostatných sa líšia iba v jednej maličkosti.

„Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna mama a jeden ocko, ktorí žili so svojimi dvoma deťmi v malej dedinke medzi horami, v ďalekej-preďalekej krajine kdesi na druhom konci sveta. Benőkeho a Hangini rodičia sa narodili v dvoch rôznych krajinách a hovorili dvoma rozličnými jazykmi. Dohodli sa, že svoje deti naučia oba jazyky. Ocko, ktorý sa narodil v Krumplande a rozprával po krumplácky, sa rozhodol, že on bude s deťmi rozprávať iba takto. Mama, ktorá sa narodila vo Feferónsku a jej materinský jazyk bola feferónčina, si zas predsavzala, že so svojimi deťmi bude hovoriť po feferónsky. Veď pre každého človeka je prirodzené, ak môže so svojimi deťmi hovoriť vo svojom materinskom jazyku.“

Takto sa začína dvojjazyčná kniha s názvom Benőke a Hanga, dvojjazyční súrodenci, ktorá vyšla v októbri tohto roka vo vydavateľstve Vasárnap.

Bola raz jedna tvrdohlavá Feferónka, ktorá sa vydala za Krumpláka do divokého Krumplandu. Všetko mala pekne premyslené. Svoje deti bude vychovávať po feferónsky, krumpláčinu sa naučia od ocka a od krumpláckeho okolia. Hm… nemyslíte, že táto mamička bola nielen tvrdohlavá, ale aj trochu naivná? Keby vopred vedela, čo všetko ju čaká, možno by si to trikrát rozmyslela. A možno ani nie. Pretože táto mamička mala veľmi rada výzvy. A keď bola presvedčená, že bojuje za správnu vec, tak ju nič neodradilo.

Nevybrala si práve najvhodnejšie miesto na život: Ližinčania, obyvatelia mesta, kde rodina žila, boli totiž známi tým, že Feferónov nemali moc v láske. Feferónska mamička bola však presvedčená, že s láskou a trpezlivosťou sa dá všetko zvládnuť. Mala pravdu?

Niekedy o tom sama pochybovala. Keď videla, že jej deťom sa vysmievajú kvôli národnosti, nebolo jej to jedno. Snažila sa však od začiatku, aby jej deti pochopili, že hodnota človeka sa neráta podľa národnosti, ani podľa farby kože a podobných vecí. Hodnota človeka spočíva v jedinečnosti a dobrote jeho duše. Pestrosť je dar, nie deficit.

Raz táto feferónska mamička videla zaujímajú diskusiu. Tri veľmi sympatické dámy sa rozprávali na tému národnostne zmiešaných rodín. Pretože dve z nich boli spisovateľky a vychovávali viacjazyčné deti, moderátorka sa ich spýtala, či už niekedy napísali detskú knihu o dvojjazyčnosti. Dámy odpovedali záporne. A to dalo našej mamičke chrobáka do hlavy. Začala písať knihu pre vlastné deti. Rozhodla sa zaznamenať ich dobrodružstvá na ceste dvojjazyčnosti. Možno im to pomôže lepšie spracovať ťažké situácie, ľahšie prijať svoju inakosť, mať otvorené srdce, ktoré dokáže odpustiť a nesúdiť.

Mamička teda pripravila knižku na „domáce použitie“ a darovala ju svojim deťom. Tým sa však jej príbeh neskončil. Všimli si ju niektorí rodinní priatelia, ktorí si mysleli, že by mohla poslúžiť aj iným dvojjazyčným rodinám. Alebo rodičom, ktorí sa zaujímajú o viacjazyčnú výchovu.

Benőke a Hanga, dvojjazyční súrodenci (zdroj: Diána Marosz)

Mamička po dlhom váhaní nakoniec zavesila jednotlivé kapitoly knihy na internet. Tam si ju všimla jedna výnimočná žena, ktorá bola šéfredaktorkou týždenníku Feferónov v Krumplande s názvom Vasárnap. Presvedčila mamičku, aby rozprávka vyšla v pokračovaní v časopise. A tak to aj bolo. Čitateľky a čitatelia si Benőkeho a Hangu rýchlo obľúbili a tešili sa na ďalšie a ďalšie kapitoly. Mamička bola šťastná. Aj šéfredaktorka bola šťastná. Čo keby sme to vydali ako ozajstnú knihu? navrhla mamičke, ktorá bola trochu maloverná, ale nakoniec súhlasila. A čo keby bola kniha hneď dvojjazyčná? Vtedy by si ju vedeli prečítať aj feferónske aj krumplácke deti a ich rodičia.”

Celý článok si môžete prečítať na stránke denníka SME.