Hm. Ťažká otázka. Na jednej strane mám pocit, že neviem kam skôr: začal sa semester, konečne študentov vidíme aj naživo a oni nás tiež (potešenie na oboch stranách), húfy sa ich premávajú po chodbách (zrazu je všade hluk); ešte sa dolaďujú rozvrhy, harmonogramy seminárov, témy prednášok, porady sa krížia (chvíľami neviem, k čomu práve diskutujeme); s úžasom si zapisujem výzvy o ďalších a ďalších termínoch, ktoré si poctivo pripínam na nástenku (a teda hneď aj púšťam z hlavy:-); prekvapene čítam upozornenia nadriadených k podkladom, ktoré som vraj zabudla odoslať… Asi to poznáte viacerí, ale teraz sa to v akademickom prostredí umocňuje kvôli prípravám k novým akreditáciám. Táto téma vytlačila dokonca i najhorúcejšie debaty o covide! Celkom rada by som ju tu rozobrala, ale nezaujíma ani mojich najbližších – takže – a to je tá druhá strana: obávam sa, že svojou každodennou hektikou asi čitateľov veľmi nezaujmem. Preto radšej uvediem pár pozitívnych momentov, ktoré ma napĺňajú energiou a dávajú spomínanej hektike zmysel. September bol totiž aj plný veľmi príjemných stretnutí. Na konferenčnom podujatí v Bratislave, ktoré sa venovalo recepcii diel P. Esterházyho* som po dlhšom čase stretla starých známych, ale zároveň som spoznala aj mnohých nových, veľmi inšpiratívnych ľudí – hlavne prekladateľov a odborníkov. Už dávno som nesedela a nepočúvala s takým záujmom! Odborné prednášky sú niekedy nudné, inokedy dlhé, ale tu bolo všetko servírované (akoby) s gráciou majstra, aj workshopy a uvoľnené, neformálne debaty za okrúhlym stolom. Podobným podujatím bola trojdňová translatologická konferencia T.I.C. 2**, ktorá sa konala čiastočne prezenčnou formou, čiastočne online. Takéto akcie ma vždy nadchnú a pozitívne vyplnia. Snáď mi táto dávka endorfínov vydrží aspoň do podania akreditačných spisov!
