Rozhovor s Valerijom Kupkom, básnikom a rusistom pre Dunszt pripravila Eva Andrejčáková:

“Dostal tvrdú sovietsku výchovu a cítil ju na sebe ešte dlho po tom, ako sa jeho rodina presťahovala z Ukrajiny do Československa. 

O to vďačnejší je dnes volgogradskému undergroundu, ktorý mu ukázal, že svet môže byť aj iný. 

Hoci odvtedy dávno padol komunizmus a systém školstva prešiel dlhým vývojom, VALERIJ KUPKA neustále bojuje so skúsenosťou, že študenti na Slovensku sa odmietajú dobrovoľne vzdelávať a nároky na ich štúdium sa znižujú. 

Vysokoškolský pedagóg, básnik a rusista upozorňuje, že časovaná bomba sa začala naplno prejavovať a po tridsiatich rokoch aktívnej činnosti odchádza z Prešovskej univerzity, kde sa podmienky v tomto smere len zhoršujú. 

Fakt, že svet dospel až k vojne na Ukrajine, je dnes preňho najsilnejším dôkazom, že k moci sa stále dostávajú polovzdelaní a neempatickí ľudia. 

Ako rusista máte k Rusku špecifický vzťah. Predpokladali ste, že môže dôjsť k takejto ničivej vojne?

Je to šok a ťažko sa mi o tom hovorí. Áno, mal som predstavu, tušenie, že môže dôjsť k nejakému minimalistickému kroku zo strany Ruska voči Ukrajine, ale toto som nečakal. 

Čo prežívate z osobného hľadiska?

Obávam sa, že svoje pocity nedokážem sformulovať. V oboch krajinách mám blízkych príbuzných a blízkych priateľov, spisovateľov a výtvarníkov, s ktorými dlhodobo spolupracujem. Desím sa predstavy, že budú stáť zoči-voči jeden proti druhému. To, čo prežívame, je kolaps systému, v ktorom svetu vládnu politici často nekompetentní a neprofesionálni. Deje sa to aj preto, že sa k moci dostávajú polovzdelaní a neempatickí ľudia. A platí to nielen o politike, ale o všetkých sférach spoločenského života. Aj preto som práve odišiel z Prešovskej univerzity. 

Čo sa stalo?

Roky vypúšťame zo škôl filológov, ktorí sa odmietajú dobrovoľne vzdelávať. Zdá sa mi nenormálne, že študenta na vysokej škole treba do učenia nútiť. Nároky na študentov sa neustále znižujú, úroveň vzdelávania sa prispôsobuje ich úrovni. Zdá sa mi, že jediným kritériom je udržať študenta na škole a nie zvyšovať jeho vzdelanostnú úroveň. Za roky praxe mi vychádza, že učiť deti v našich školách idú väčšinou tí menej šikovní absolventi a tí šikovnejší si radšej nájdu iné zamestnanie. Mnohí vysokoškolskí študenti majú tendenciu stále podvádzať ako malé deti, odpisovať a potom obhajovať plagiáty. Samozrejme, to je to najľahšie. Takto môže vysokú školu skončiť hocikto. Strašne to demoralizuje tých študentov, ktorí pracujú poctivo a zaslúžia si byť na vysokej škole. Časované bomby sa však už prejavujú. 

Prisťahovali ste na Slovensko ešte ako sovietske dieťa. Aké boli vtedy pohnútky vašich rodičov opustiť Ukrajinu? 

Narodil som sa v ukrajinskej dedine Chomut. Bolo to v decembri, ale už v januári nového roka premenovali dedinu na Zelený háj. Kedysi ju založili volynskí Česi, ktorí sa tam usadili ešte v 19. storočí za cárskeho Ruska, preto mala názov Chomut. Potom, za boľševického režimu, utekali naspäť do vtedajšieho Československa. Boli to veľkí gazdovia a nechali po sebe typické veľké české gazdovské domy. Do jedného z nich sa po vojne v roku 1947 nasťahovala moja stará mama, Rusínka so šiestimi deťmi, práve tehotná a bez muža, lebo dedo krátko predtým zomrel. Obaja moji starí rodičia prišli na Ukrajinu z Cigeľky, dobrovoľne nasilu, ako mnohí Rusíni v tom období. Štátna moc ich vtedy považovala za Ukrajincov a tvrdila, že sa majú vrátiť do vlasti, hoci ich vlasťou bolo Slovensko. Moja mama mala vtedy štrnásť rokov a veľmi dobre si to všetko pamätala. 

Čo vám rozprávala?

Dosť často zvykla spomínať, že prijatie nebolo ľahké, veď išlo o časy, keď sa v lesoch skrývali banderovci, ktorí ešte do začiatku 50. rokov terorizovali obyvateľstvo, hlavne prisťahovalcov. Domáci volali Rusínov huculi a posielali ich naspäť do vlasti. Nepáčilo sa im, že prišelci dostali domy a pozemky po Čechoch. A potom im sovieti pozemky aj tak vzali do kolchozu. Do tohto komunizmu som sa neskôr narodil ja a prežil som na Ukrajine svojich prvých pätnásť rokov. V roku 1978 sme odišli na Slovensko. 

Zdieľali ste s rodičmi túžbu odísť?

Zostať nepripadalo do úvahy. Jedným zo zásadných dôvodov, prečo sa mama rozhodla veľmi rýchlo utekať na Slovensko, boli správy o tom, že do susednej dediny už vozia z Afganistanu domov vojakov v cínových truhlách, hoci oficiálne sa sovietska invázia v Afganistane začala až v roku 1979. Mama neváhala: keďže mala okrem manžela dvoch mladých synov, rýchlo vybavila všetko, aby sme sa v rámci repatriácie mohli vrátiť na Slovensko a vyhnúť sa vojne. 

Na Slovensku vás vojenská služba minula?

Keďže som bol ešte dlho občanom ZSSR, tak ma minula. Dokonca som ako človek so zahraničným občianstvom nemohol byť ani členom komunistickej strany. Na univerzite mi to ponúkali, ale tento dobrý dôvod mi pomohol, že som sa členstvu ľahko vyhol.

Žeby sa vo vás vtedy prebudil rebel?

Nechcel by som sa štylizovať, jednoducho to tak vyšlo. Ja v tom nevidím nijaké rebelstvo. Na Ukrajine som ako sovietsky školák dostal dosť tvrdú komunistickú výchovu. Vyrastal som na knihách o partizánoch a o mladých vojnových hrdinoch, ktorí pre mňa boli vzorom, kým moji rovesníci na Slovensku, ako som neskôr zistil, čítali mayovky  Myslím si, že aj v jednom, aj v druhom prípade to boli vzory hodné nasledovania. 

Bolo pre vás ťažké prispôsobiť sa životu v Československu?

Ja som z Ukrajiny síce nechcel ísť preč, ale tým, že život na Slovensku bol v porovnaní s Ukrajinou oveľa ľahší a príjemnejší, zvykol som si pomerne rýchlo. Zároveň som bol práve v puberte, asi najhorší čas na sťahovanie z jednej krajiny do druhej. Odchod z kamarátskych kruhov na Ukrajine som prežíval dosť tragicky, mama mala o mňa veľký strach, aj o brata, ale ten bol mladší a bral to ľahšie. Veľmi sa o mňa bála, mala výčitky, aby som si niečo neurobil, bol som v kritickom veku. 

Čo vás najviac blokovalo?

Prišli sme do krajiny, ktorej jazyk som absolútne neovládal, mal som pocit, že som všetko stratil. Od starých rodičov som síce pochytil trocha rusínčiny, ale moji rodičia hovorili najmä po ukrajinsky. Bolo to pre mňa skrátka zlé obdobie. Hranice sme prešli 1. decembra, dorazili sme do Bardejova a o pár dní na to som už nastúpil na ukrajinské gymnázium v Prešove. Dali ma na internát, kde izba vyzerala ako v kasárňach: bolo nás tam osemnásť, spali sme na škrípajúcich kovových poschodových posteliach a nikto mi tam nerozumel. Po ukrajinsky tam nevedel žiaden študent a po rusky všetci vedeli veľmi slabo. Ale pomaličky sa to rozbehlo. 

Pomohla vám rusínčina? Alebo čo vás posunulo dopredu? 

Vyučovacím jazykom na gymnáziu bola ukrajinčina, ale deti sa medzi sebou rozprávali väčšinou šarišským dialektom – to boli tie z mesta, a tie z dediny zase hovorili po rusínsky. Rusínčina bol jediný jazyk, ktorého som sa mohol mimo školy chytiť. Na internáte som bol na izbe jediný gymnazista, ostatní boli zo stavebnej priemyslovky. Medzi nimi som si potom našiel kamaráta, volal sa Jano, bol Rusín a akosi prirodzene mi na začiatku začal robiť tlmočníka. Dodnes naňho v dobrom spomínam.” 

Celý rozhovor si môžete prečítať na internetovej stránke Dunsztu.