Veľký rozhovor s Rudolfom Chmelom pripravili pre Dunszt Eva Andrejčáková a Renáta Deáková:

“Výnimočný literárny vedec a politik tvrdí, že intelektuáli za posledné tridsaťročie načisto stratili svoje niekdajšie vyžarovanie.

Odkiaľ vieš po maďarsky? – spýtali sa ho hlboko v minulom storočí na vstupnom pohovore v Ústave slovenskej literatúry. Je to jazyk jeho starej mamy, povedal po pravde, možno už trochu tušiac, že práve prišla chvíľa, keď sa pri slovanských jazykoch stáva maďarčina dôležitým kľúčom jeho ďalšieho literárnovedného pôsobenia. 

Odmalička žil v prostredí, kde mať viacero národných identít bolo prirodzenosťou. Pri hrozbách extrémov vždy myslel na mamine slová: “Nepatrí sa to, Rudíku, z estetických príčin”. 

Hungarológ, diplomat a politik RUDOLF CHMEL zasvätil myšlienke duchovného stredoeurópanstva celý svoj život v presvedčení, že treba študovať vzťahy literárne aj politické, netreba ich však stotožňovať. 

Napriek úsiliu vytvárať takéto kultúrne prostredie však nemá v pamäti jediný moment výnimočnejšej spolupatričnosti medzi štátmi, národmi a politikmi tohto regiónu, ktorý by ako občan mohol vnímať. 

Ako pamätník režimov 20. storočia tvrdí, že ak si necháme našu občiansku strednú Európu znova uniesť, budeme už môcť hovoriť o samoúnose. Na vine si však budeme tentoraz sami. 

Ani po osemdesiatke sa neprestáva cítiť ako Sizyfos. A stále verí, že veci sa dajú posunúť k lepšiemu.

Narodili ste sa v Plzni, čo vašu rodinu zavialo na Slovensko?

Moji rodičia prišli do Plzne na začiatku tridsiatych rokov minulého storočia ako mladomanželia z Novohradu – otec z Cinobane, mama z Katarínskej Huty, spolu s jej rodičmi, teda starými rodičmi. A žili tam do roku 1942, teda do mojich troch rokov. Potom sa vrátili aj so starou mamou z maminej strany, ktorej sme do smrti hovorili babič, na Slovensko, presnejšie do podtatranského Svitu. Staršia sestra mala vtedy desať rokov. 

Zrejme cestovali za prácou.

Otec prešiel z plzenských Škodových závodov do Svitu, založeného Baťom iba osem rokov predtým na zelenej lúke. Dostal tam miesto v strednom manažmente aj primerané sociálne podmienky. Takže ten dôvod bol prostý návrat, aj keď nie do svojho regiónu, ale do malebného tatranského plenéru, ktorý, nemožno poprieť, mal svoju pridanú hodnotu. Otec mal aj iné možnosti, Baťovany, teda dnešné Partizánske, Podbrezovú, juhočeské Sezimovo Ústí, ale ja som vraj z klobúka vytiahol Svit. 

Myslíte, že zostať v Čechách by bolo lepšie?

Neľutujem, aj keď nie som nejaký nadštandardný milovník hôr. Samotné rodisko Plzeň vo mne zanechalo len hmlisté, skôr mozaikovité spomienky, konkrétnejšie stopy v mojej pamäti sú až z nasledujúcich podtatranských vojnových a povojnových rokov.

Ako na vás pôsobilo vaše najbližšie okolie?

Nazval by som to prajné rodinné prostredie, v ktorom bola prirodzená medzigeneračná súdržnosť, pamäť rodiny udržiavala predovšetkým spomínaná babič. Išlo o pamäť naozaj stredoeurópsku.

V akom zmysle?

Babič sa narodila vo Vojvodine, jej otec, kolársky majster s pekným nemeckým menom Stuhl, tam prišiel z Čiech, ak sa dobre pamätám, z Prahy. Širšia rodina obsiahla celú monarchiu, vrátane Budapešti a Viedne, takže základ multikulturalizmu tu bol. Dodnes uchovávam jej navštívenku vari zo začiatku minulého storočia, na ktorej stojí: Illés Károlyné, szul. Stuhl Erzsébet. Inak, pradedo, otec starého otca z maminej strany, Nándor Illés, v dejinách slovenskej vedy spomínaný Ferdinand, bol okrem iného zakladateľom maďarskej lesníckej terminológie, profesorom na lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, ktorá sa po vzniku Československa presťahovala do Šoprone. 

Akým jazykom ste doma hovorili?

Doma sa okrem slovenčiny používala maďarčina, a nielen vtedy, keď deti nemali rozumieť. Aj čeština. Sestra Helena základnú školu absolvovala českú a s odpustením piatej triedy po presťahovaní pokračovala ako excelentná žiačka rovno na popradskej, takzvanej meštianskej škole, teda v dnešnej šiestej triede. Bez akýchkoľvek problémov s jazykom. Odstrihla sa od češtiny, ale aj od maďarčiny. Nepamätám si, že by som ju počul niekedy týmito jazykmi hovoriť. Otec bol síce Slovák ako repa, ale tiež so základným maďarským školovaním, so svojimi staršími sestrami, usídlenými už pred prvou svetovou vojnou v Budapešti, si písal po maďarsky. Korektorkou bola iste mama. V Plzni, samozrejme, naši nasali za vyše desaťročie češtinu, aj širšie české kultúrne povedomie, otec, okrem iného, do smrti používal české slovo židle namiesto stoličky, dokonca spieval v plzenskom mestskom spevokole. 

Rodičia nikdy neriešili v sebe to takzvané pravé slovenské?

Keď sa vracali do svojej užšej vlasti, nemalo to žiadny nacionálny podtext. Žili svojím spontánnym čechoslovakizmom, okoreneným tým multikulturalizmom starej mamy-babič, v ktorom sa miešali aj srbské, niekedy expresívnejšie výrazy. Mama, keď ma čakala, mala pre mňa dokonca meno Dáša! A do konca života mi hovorila Rudíku, teda českým oslovením. Bola už za desať rokov asimilovaná na české prostredie, jej maďarské kultúrne povedomie malo solídny školský základ, ale to jej nebránilo v pestovaní slovenského, dokonca sa vo Svite angažovala aj v miestnom tradičnom národnom ženskom spolku Živena. 

Ako ste prišli na to, že sa dáte na štúdium slovenskej literatúry ako na celoživotné povolanie?

To, že v takomto prostredí, v ktorom nebolo miesto pre etnickú neznášanlivosť, bola živná pôda pre zrod budúceho historika slovenskej literatúry, teda akéhosi koncentrátu národného povedomia, je, ako starnem, čoraz častejším dôvodom zamyslenia. Odchovaný v českom – plzenskom, česko-slovenskom – vo Svite v našom najbližšom susedstve žilo mnoho českých rodín, v nie tradične národne-rurálnom, ale urbánne-industriálno-multikultúrnom prostredí som sa však naozaj už niekedy v štrnástich rokoch pevne rozhodol, že mojím povolaním bude štúdium dejín slovenskej literatúry. Teda čohosi ako dejín slovenskej identity v malom. 

Zohral úlohu aj váš prístup ku štúdiu?

Mohla pritom pôsobiť aj škola, ale nejaký základný impulz musel byť v bližšom okolí, ktoré inak však nebolo na to vzdelanostne úplne najkompetentnejšie, hoci mama, ale aj stará mama boli celkom horlivé čitateľky. Bývajú také veci v živote človeka, dnes už ich zrejme darmo budem pitvať. Ak hovorím o prajnom prostredí, musím povedať, že keď som v siedmich rokoch išiel do hudobnej školy, rodičia kúpili piano Dalibor a vari v štrnástich rokoch, keď som sa už tváril ako vedec, aj seriózny písací stôl. Dalo by sa s istým zveličením povedať, že odvtedy mám pracovňu. Aj knižnicu, ktorá – ako sa rád dovolávam Sándora Máraia – pre človeka nášho typu predstavuje tú najautentickejšiu, najintímnejšiu vlasť.” 

Celý rozhovor si môžete prečítať na internetovej stránke Dunsztu.