Jitka Rožňová je literátka a prekladateľka umeleckej  a odbornej literatúry, ktorá prednáša na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a patrí medzi neúnavných sprostredkovateľov maďarskej literatúry v slovenskom preklade. V nasledujúcom rozhovore sa pokúsime nahliadnuť do jej rozmanitých aktivít, resp. do zákulisia jej tvorivej i prekladateľskej práce.  

Desať rokov si bola redaktorkou slovenského literárneho časopisu Revue aktuálnej kultúry RAK, v súčasnosti si členkou redakčnej rady slovenského mesačníka o literatúre a umení Fraktál. Aký je to časopis?

Časopis Fraktál (literatúra horizontálne a vertikálne) je nezávislý literárny mesačník, ktorý vznikol v januári 2018. Poskytuje široký priestor pre všetky žánre súvisiace s literatúrou (poézia, próza, úvaha, fejtón, preklad, kritika, štúdia, glosa…), ale zároveň sa v každom čísle venuje nejakej ťažiskovej kultúrno-spoločenskej téme. Z množstva rubrík by som spomenula napr. rubriku V zábere, ktorá upriamuje pozornosť na nejakého konkrétneho autora, dielo či námet, alebo rubriku Z denníka, ktorá odhaľuje to skryté a osobné, čo sa vďaka autorovi dostáva na verejnosť (akési odkrývanie „druhého ja”). Časopis dáva priestor aj inojazyčným literatúram. Napríklad číslo 3/2019 bolo venované maďarskej literatúre a vzniklo v spolupráci s časopisom Jelenkor z Pécsu. Predstavili sa v ňom maďarskí autori z Maďarska aj zo Slovenska a podarilo sa nám osloviť aj výborných prekladateľov, ktorí tieto texty preložili do slovenčiny. Súčasťou časopisu Fraktál je aj platforma FraktálLive (Fraktál naživo), ktorá sa zameriava na verejnú prezentáciu časopisu prostredníctvom stretnutí, čítaní, rozhovorov atď. Cieľom je čo najviac priblížiť časopis verejnosti, sprostredkovať živý kontakt čitateľov so spisovateľmi, tvorcami časopisu atď. Samozrejme, v súčasnosti sa tieto aktivity dočasne presunuli do online priestoru.

V čom sa líši preklad prozaického a poetického textu, resp. textu z 19. a 21. storočia?

Vždy to závisí od toho, o akého autora a aké dielo ide. Aj prozaické dielo môže mať poetický náboj – a naopak. Rozdielov je viacero, spomeniem aspoň tie, ktoré vnímam ako prekladateľka najvýraznejšie. Určite je to samotná štruktúra textu, použité umelecké prostriedky, spôsob, akým básnik alebo prozaik premieta svoje myšlienky na papier, aký žáner a jazyk na to používa. Samozrejme, vzniká aj mnoho textov, ktoré plynule prechádzajú z poetickej do prozaickej roviny (a naopak), stierajú hranice medzi žánrami, čo dáva autorom príležitosť na rôzne experimenty s textom. To má, prirodzene, vplyv aj na prekladateľa a jeho úlohu čo najvernejšie (ale v súlade so špecifikami východiskového a cieľového jazyka) sprostredkovať napísané. Na preklad – podľa mojej skúsenosti – vplýva aj časové obdobie, t. j. kedy prekladané dielo vzniklo, aké reálie sú s tým-ktorým obdobím spojené. Nehovoriac o tom, ako rýchlo sa mení samotný jazyk – nielen v bežnej komunikácii, ale aj v literatúre: to, čo bolo v 19. storočí prirodzené, je dnes už archaizmom. A naopak, to, čo nie je v literatúre 21. storočia žiadnou zvláštnosťou (napr. expresívne výrazy v textoch, neologizmy, udomácnené cudzojazyčné výrazy), bolo v minulosti ťažko predstaviteľné . V takýchto prípadoch si kladiem ako prekladateľka mnoho otázok: s akým zámerom preklad vzniká, aká je primárna cieľová skupina, pre ktorú bude preklad určený, aký postup zvoliť, aby bola zachovaná autentickosť autorovho literárneho jazyka a pohľadu, no zároveň aby bol text zrozumiteľný aj pre súčasného čitateľa? Tieto otázky som si musela položiť napríklad aj pri preklade Madáchovej Tragédie človeka.

Dráma Imre Madácha Tragédia človeka v tvojom slovenskom preklade vyšla minulý rok. Do akej miery môže byť toto dielo živé pre dnešného slovenského čitateľa? Pre koho si ho prekladala?  A prečo je dôležité, aby bolo preložené do súčasného slovenského jazyka?

V roku 2019 vyšlo nové vydanie Tragédie človeka v maďarčine a o rok neskôr v slovenčine (obe vydal Spolok Madách). V prípade slovenskej verzie išlo o v poradí tretí preklad – v roku 1905 vyšlo dielo v preklade Pavla Országha Hviezdoslava a v roku 1966 Ctibora Štítnického. Dôležité je uviesť, že iniciátori nového vydania (Gabriella Jarábik, Gábor Csanda a Mihály Praznovszky) sa rozhodli vrátiť k pôvodnej, nekorigovanej maďarskej verzii. Bola to pre mňa veľká výzva. V nedávnej minulosti som síce prekladala Madáchove básne, ktoré v samostatnej zbierke vydalo SNM – Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku, ale toto rozsiahle dramatické dielo si predsa len žiadalo iné prekladateľské nasadenie. Som však veľmi rada, že vzniklo a že vyššie spomínaní iniciátori vynaložili veľa energie, aby sa tento maďarsko-slovenský literárny projekt mohol úspešne zrealizovať. O to viac, že hoci je Imre Madách úzko spojený nielen s maďarským, ale aj slovenským geografickým, kultúrnym a spoločenským prostredím (narodil sa, žil a tvoril v Dolnej Strehovej na území dnešného Slovenska, bol poslancom uhorského snemu za Balašské Ďarmoty), slovenskí čitatelia o ňom vedia veľmi málo. Cieľom nového slovenského prekladu bolo zmeniť to. Koncepcia smerovala k tomu, aby slovenský text korešpondoval s dnešnou dobou, dnešným jazykom, ale aby v ňom zostali zachované autorov duch a myšlienky. Tragédia človeka je nadčasové dielo, takže sa vôbec neobávam toho, že súčasníkom (aj tým slovenským) nebude mať čo povedať. Madách sa v ňom prejavil ako veľký vizionár a situácie, ktoré počas putovania Adama a Lucifera opísal, sú až desivo autentické a aktuálne.

Rovnako v minulom roku vyšiel vo vydavateľstve Skalná ruža aj slovenský výber z básnickej tvorby Árpáda Tőzséra Ricorso. Podľa akého kľúča si vyberala texty z mimoriadne pestrého, bohatého a širokospektrálne koncipovaného tőzsérovského celoživotného diela?

Ricorso predstavuje výber z básní Árpáda Tőzséra, ktoré vznikli v rokoch 1982 – 2016 a v maďarčine vyšli v zbierkach Adalékok a Nyolcadik színhez (1982 – Dodatky k Ôsmej scéne), Történetek Mittel úrról, a gombáról és a magánvalóról (1989 – Príbehy o pánovi Mittelovi, o hubách a veci osebe), Mittelszolipszizmus (1995 – Mittelsolipsizmus), Leviticus (1997 – Leviticus), Finnegan halála (2001 – Finneganova smrť), Léggyökerek (2006 – Vzdušné korene), Csatavirág (2009 – Vojnovka), Fél nóta (2012 – Pol noty) a Imágók (2016 – Imága). Vybrať z takého rozsiahleho básnického materiálu bolo naozaj ťažké a som rada, že sa na to podujal vydavateľ Juraj Kuniak v úzkej spolupráci s autorom.  Na slovenskom preklade sa okrem mňa podieľalo ďalších deväť prekladateľov (Tamara Archlebová, Zuzana Drábeková, Anikó Dušíková, Ľubomír Feldek, Mila Haugová,  Oldřich Kníchal, Peter Macsovszky, Jozef Pavlovič a Jozef Tancer). Cieľom vydavateľa i mňa ako redaktorky knihy bolo priblížiť slovenskému čitateľovi básne z rôznych období života a tvorby Árpáda Tőzséra a poukázať na tematickú a formovú rozmanitosť jeho výpovede, ako aj na premeny básnika a jeho poézie v čase a priestore. Nechcem predbiehať, ale cítim to tak, že sa nám tento zámer podarilo naplniť.

Prekladáš nesmierne veľa textov zo súčasnej maďarskej literatúry. Napríklad v týchto dňoch vydáva OZ Bratislavské rožky tvoj slovenský preklad bratislavskej rozprávky o Floriánovi Rómerovi, ktorú napísal Zoltán Szalay. Podľa čoho si vyberáš diela na preklad? Máš nejakých obľúbencov? Aké druhy literárnych textov sú ti blízke?  

Mám akosi šťastie na zaujímavé výzvy, ktoré sú také rôznorodé, že sa ako prekladateľka nikdy nenudím. J Básne, prózy, divadelné hry, rozprávkové knihy, populárno-náučné publikácie… Aj preto každý z doterajších prekladov vnímam pozitívne – sama som sa preň rozhodla, nemám dôvod sa sťažovať. Preklady rozprávok o osobnostiach spojených s Bratislavou, ktoré v edícii Bratislavské rozprávky dvojjazyčne vydáva OZ Bratislavské rožky, pre mňa vždy znamenajú príjemné chvíle, keď môžem vstúpiť do čarovného sveta rozprávok a priblížiť sa detskému čitateľovi. Veľmi rada však prekladám aj literatúru pre dospelých. Doslova adrenalínom je pre mňa preklad poézie – nájsť to správne slovo, na minimálnom priestore vyjadriť myšlienku autora (neraz aj vo viazanom verši) je skutočný zážitok. No podobne by som mohla charakterizovať aj iné prekladané žánre a autorov, keďže každý rukopis je náročný a výnimočný v niečom inom. V najbližšom čase sa už teším na preklad biografie Gorbacsov titkai (Gorbačovove tajomstvá) z pera Gorbačovovho osobného priateľa Jánosa Zolcera, na unikátny cestopis z 19. storočia grófa Emanuela I. Andrássyho, na mládežnícku knihu od Ágnes Benyovszky, ale aj na preklady románov Zoltána Szalaya, Józsefa Gazdaga či Norberta Haklika.

Si nielen prekladateľka, ale aj poetka – doteraz ti vyšli dve básnické zbierky. Pôsobia na teba prekladané diela? Vplýva na tvoje verše súčasná maďarská poézia a próza? Aké miesto zaujíma tvoja tvorba v slovenskej literatúre a akú podobnosť vykazuje s maďarskou literatúrou, aj keď ju píšeš po slovensky?

Vlastná tvorba je pre mňa veľmi dôležitá, hoci v poslednom období mám na ňu menej času, keďže tvorivú energiu vkladám skôr do prekladov diel iných autorov. Priebežne si však zaznamenávam myšlienky a pomaly sa rodí moja tretia básnická zbierka. A bola by som rada, keby aj táto – rovnako ako jej dve predchodkyne – vyšla dvojjazyčne (v slovenčine aj maďarčine). Od útleho detstva som totiž v bezprostrednom kontakte s oboma jazykmi a kultúrami. Podieľam sa aj na organizovaní mnohých literárnych podujatí, kde vidím, že záujem o vzájomné spoznávanie sa oboch národov určite je – a vnímam to aj v spôsobe, akým maďarskí i slovenskí čitatelia interpretujú, prijímajú moje básne. Ale v rámci slovensko-maďarskej recepcie je určite čo zlepšovať, pretože vzájomné povedomie o slovenskej a maďarskej literatúre (umení) je často slabé. Je to veľká škoda, lebo žijeme po stáročia v rovnakom geografickom priestore, riešime podobné problémy, spájajú nás rovnaké túžby… Dôležité je klásť dôraz na to, čo nás spája, a nie na to, čo nás rozdeľuje. A nájsť vhodný „zbližovací” nástroj – prirodzený, nenásilný, priateľský. Som presvedčená o tom, že literatúra i umenie vôbec takými účinnými nástrojmi sú. A či na mňa ako autorku vplýva súčasná maďarská literatúra – vrátane tej, ktorú prekladám? Určite áno – a nielen tá najsúčasnejšia. Samozrejme, niektoré diela, niektorí autori viac, iné/iní menej. Spoznávam nové štýly, smery, pohľady… Nie, nekopírujem ich, ale cítim ich pôsobenie bez toho, aby som si to uvedomovala. Aspoň jeden príklad za všetky: vďaka rozprávkam, ktoré som prekladala pre OZ Bratislavské rožky, som dostala chuť a inšpiráciu na napísanie vlastnej rozprávkovej knihy. Jednoducho sa snažím o to, aby ten môj imaginárny, no citeľný most, ktorý budujem (kameň po kameni) medzi slovenskou a maďarskou literatúrou a kultúrou, žil vo mne aj v mojej tvorbe. Už sa teším na obdobie, keď sa pandemické opatrenia uvoľnia a budem sa môcť pustiť do realizácie dávno plánovaného cyklu slovensko-maďarských umeleckých podujatí. So skvelými literátmi, hudobníkmi, recitátormi/hercami, výtvarníkmi… S početnými zastávkami na Slovensku i v Maďarsku.

Rozhovor pripravil: Zoltán Németh