Zoltán Szalay píše o výstave Eriky Szőkeovej na Dunszte:
“Umelec nemôže mať menšiu ambíciu ako uchopiť večnosť. Túto prirodzenú snahu, samozrejme, sťažuje, že večnosť nemá jednotnú a jednoduchú definíciu, jej podoba sa mení v každom veku a v každej kultúre. V klasickom, antickom ponímaní predstavuje večnosť takú celosť, ktorá v sebe zahŕňa všetky idey, teda archetypy nášho sveta; konkurenčné, kresťanské ponímanie považuje večnosť za také vlastníctvo celosti existencie, ktoré nič neobmedzuje a okrem skutočnosti obsahuje aj všetky možnosti bytia. Kde sa v týchto teóriách nachádza človek – jednotlivec? Svätý Augustín vo svojich Vyznaniach píše, že čas vnímame v súčasnosti spolu s minulosťou a s budúcnosťou – plynutie času sa teda odohráva v nás ako subjektívna kategória. Vychádzajúc z tejto úvahy píše taliansky vedec kvantovej fyziky Carlo Rovelli, že čas je v podstate tá forma, prostredníctvom ktorej nadväzujeme kontakt s okolitým svetom, je teda zdrojom našej identity, ale aj zdrojom bolesti, keďže plynutie času znamená pre nás neustále straty.
Keďže nie sme statické bytosti, skúmať našu existenciu má význam iba v čase, pričom náš vzťah k plynutiu času je ešte stále plný otázok. Preto môžu úvahy o našom vzťahu k plynutiu času v nás vyvolať silné emócie – týkajú sa totiž našich základných zásad vnímania sveta. Snaha uchopiť večnosť sa tým mení na hľadanie strateného času, respektíve na obdivovanie plynutia času.
Ak základom našej identity nie je statické ja, ale procesy, plynutie času a príbehy, k tejto identite patria aj spomienky a očakávania. Nová výstava Eriky Szőke s názvom In vivo pracuje predovšetkým so štruktúrou spomienok a očakávaní, ktoré sledujeme vždy z nestabilnej, kolísavej súčasnosti.
Tvorba Eriky Szőke ponúka nečakaný a prekvapivý pohľad na náš vzťah k času, keďže jej podstatou nie je iba rekonštrukcia spomienok, ale najmä dynamika pohybu spomienok v čase, dôležitou súčasťou ktorej je aj zabúdanie. Práve kreativita foriem zabúdania nadobúda v týchto prácach nové rozmery. Erika Szőke vyvoláva spomienky, aby ich zase poslala do zabudnutia a pozorovaním týchto procesov získavame svojské zážitky o našom vzťahu k plynutiu času.”
Celý článok si môžete prečítať na webovej stránke Dunsztu.
